Silencium: ticho v ktorom stretávam svoje lepšie „JA“ a toho, ktorý ho vyslovil - „JEHO“.

Duchovné sprevádzanie: alebo konfrontácia. Táto vážna potreba vyplýva z jednej ľudskej vlastnosti ktorá sa trochu vážne a trochu naivne vyslovuje vetou „Mýliť sa je ľudské!“ Konfrontácia spôsobuje otvorenie nového „okna“ o ktorom sme nevedeli ze je.

Duchovné cvičenia: sú bodkou a začiatkom novej vety tvojho života. Ale len vtedy ak vieme, že to potrebujeme.

Modlitba: je u ľudí dôsledok toho, čo Boh myslel, keď myslel na človeka. Človek je tvor podstatne spoločenský, altruistický. Modlitba je bytie v spoločnosti Priateľa.

Svätá omša: je účasť na živote niekoho, kto dáva z lásky len život.
Je hlúpe hovoriť o láske bez života. Je nezmyselné hovoriť o živote bez lásky.

Sviatosť zmierenia: je to príležitosť otvoriť zavreté dvere k sebe, k Bohu k ľuďom.

Kuchyňa a čo s tým súvisí: dôležitý kolorit duchovne založeného bytia.

Ohľaduplnosť: inak povedané - plný ohľadu na inosť vedľa mňa iného. Najmä ak vedľa mňa iný chce niečo iné ako ja. Toto slovo vyjadruje aj ohľad – podľa možnosti plný, na dohodnutý program duchovných cvičení.

Sväté Písmo: je to presná mapa cesty, spolu s vyznačeným cieľom.
Tá mapa sa volá „Mapa Života“.

Prehlbovanie života (aj vo viere): nespočíva v technike a v tom, ako to máme robiť. Múdrosť života stojí na premene človeka, ktorá sa uskutočňuje zvnútra a je inšpirovaná vonkajším podnetom, zážitkom, obrazom, predstavou.

Úvodné slovko k duchovným cvičeniam: Priateľu,nezaujali Ťa v poslednom čase, pozorujúc okolie, a možno vlastnú skúsenosť, tieto otázky: Prečo je taký fatálny rozdiel medzi našou nábožnosťou a našim charakterom? Prečo sa my, kresťania, tak často ubíjame a sami seba robíme nepríjemnými a precitlivelými?

Niekde vnútri cítime obavy a neistoty, ale keďže nás „povinnosti“ valcujú, nenájdeme pokoj vyjasniť si vlastné pohnútky a proti srsti padáme do zaužívaných vzorcov správania. Existujú štyri hlavné modely správania, ktorými sa snažia ľudia chrániť pred svojim základným strachom: podriadenosť, moc, odstup a láska.

Kým sa človek dopracuje ku skutočnej oslobodzujúcej vitálnej láske, rezonujú v ňom hlavne predchádzajúce tri. Motívy k týmto modelom správania sú v nás tak hlboko, že ich častokrát nedokážeme identifikovať – napriek tomu, že čítame veľa literatúry, stretávame sa s priateľmi, rozprávame so spovedníkom, dostávame sa do konfliktov a kríz, všetko toto vnímame cez dlhodobo používaný vzorec hodnotenia, cez dlhodobú paradigmu nazerania na svet a súvislosti. Deje sa v nás čosi, čo nás môže znechucovať, pretože nerozumieme vlastným činom a neustále sa opakujúcim chybám.

Zvlášť kresťanom, ktorí sa v tomto zmysle úzkostlivo pozorujú,bráni toto neprijatie seba prebudiť v sebe očarujúcu lákavú životaschopnosť.

Často krát robíme „to správne“, ALE z falošných pohnútok. Je dosť zahanbujúce spoznať a pripustiť to. Sme príliš identifikovaní so svojou rolou. Paradoxne prekážkou sú naše schopnosti – sme pripútaní k svojmu nadaniu, príliš sa stotožňujeme s tým, čo dobre ovládame. Som vodcovský typ a je pre mňa zraňujúce, keď ma pri nejakom spoločnom rozhodnutí vynechajú... Moja predstava je, že bezomňa sa k správnemu rozhodnutiu skupina nedopracuje! Sme ochotní prejsť doslova peklom, len aby sme sa nemuseli vzdať predstavy o sebe. Naše dary a naše hriechy sú dve strany tej istej mince. Otázka znie: Som dosť slobodný byť niečím iným, než touto rolou? = > kto celé zoznámenie so svojimi skutočnými motívmi nepocíti ako pokorujúce, nenašiel ešte svoju tvár!

Poznanie vlastnej HRY bolí. Človeku sa zdá, že pokazil a zničil mnoho vzťahov, kým zistil, koľko ľudí využil, aby potvrdzoval svoj vlastný sebaobraz. Ľudia, ktorí v ňom toto zneužívanie spoznali a svojim spôsobom sa mu bránili, mohli sa stať jeho nepriateľmi, mohli ho dráždiť a vyvolávať v ňom strach... To však provokuje k otázkam a k zmene. Práve v tom sú v duchovnom živote nepriatelia najlepšími priateľmi.

Podriadenosť, moc a odstup. Cestou k spoznaniu zaužívaných „únikových“ spôsobov správania sú aj typológie osobnosti, hoci nevyhnutne zanedbávajú jedinečnosť, neopakovateľnosť a zvláštnosť jednotlivca. Je prirodzené, že prichádza k stereotypnému zaraďovaniu ľudí (keby sme nekategorizovali typy správania, asi sa z tej spleti odtieňov charakterov zbláznime). Na druhej strane práve to napomáha byť láskyplnejším, (keď sa mi zdá, že „tuším, čo je za tým...“). Keď sa dopracujeme do hĺbky sebapoznania, v ktorom sa budeme smiať sami na sebe alebo oslobodzujúco plakať, môžeme typológie odložiť.

Boh pozná naše obranné mechanizmy, vyhýbavé stratégie, ktoré v nás vzbudzujú falošné pocity viny a vyzýva nás odhaliť vlastné korene hriechu. Len tak dosiahneme súlad charakterového a nábožensko-duchovného dozrievania. (Väčšinou sa dá ľahko rozoznať, že z človeka nehovorí jeho „viera“, ale nič len jeho temperament či predsudok, ktorý je zabalený v náboženskej lexike a „dostatočne“ odôvodnený.) Je pokorujúce a zároveň oslobodzujúce vedieť, že BOH VIE, a že dokonca naše hriechy používa pre svoje ciele.

Ide o JEHO výzvu k zmene a k obratu. V našej skúsenosti o návrat a pokánie motivované Božou láskou.